Dnes mi v hlave nehrá žiadna hudba. Bola som v divadle a som rozhorčená. Rozhorčená zo správania divákov, z plytkosti ich reakcií. A asi som tak trochu nahnevaná aj na stav bratislavského divadelníctva, ponúkaný repertoár a spôsob hereckého uchopenia postáv. pokračovanie článku
Je november. Podchvíľou na človeka dolieha jesenná melanchólia a úzkosť. Ako každý rok, aj teraz dúfam, že mi hudba vyplní priestor môjho života a nakreslí do duše plamene v kozube a horúci čaj a teplo deky, v ktorej sa šťastne utopím presvedčená, že svet je krásny a útulný. Tak si púšťam Feist, ktorej hlas ma takmer pohltí, keď ju náhle vystrieda Jamie Woon, aby som sa usmiala na svet. Páni, ktorých bolo jedenásť ma rozveselia a hneď nato niekde za dedinou rozosmutnia. Vôňa a chuť zázvorového čaju mi rozprúdi krv v žilách a Tomáš Klus mi veselo brnká o Marii. A hovorí o tom, čo vie, akí sme, ako to chodí. Keď zrazu zaznie: Uprostred věty se zastavil čas, už nikdo neposlouchá... To čo bol za nápad, toto si púšťať?! pokračovanie článku
Dan Bárta mi tu pokojne ukladá tón k tónu a dotvára nádhernú atmosféru upršanej jesene. Pozerám naňho, ako prstami, rukou a pohybom tela hľadá správnu výšku a farbu tónu. A zároveň jeho charizma neomylne našla tú správnu strunu v mojom vnútri, aby sa tá citlivo rozochvela. Je to muž, ktorého by sme vedeli obdivovať. Má v sebe silu, ktorú chceme nájsť vo svojom partnerovi. Vidím ho len zdiaľky, ja viem. Ale keď sa pozriete vedľa seba, a tam stojí muž, ktorého si vážite, je ľahké milovať ho, vzhliadať k nemu, starať sa o neho. pokračovanie článku
Áno, som žena s príbehom. Mám už na to nárok. Ale dá sa môj príbeh porovnať s tým, ktorý prežila Amy? Pozerám do jedného z mnohých článkov o jej (ne)čakanej smrti. Vraj ročník 1983. My sme sa vtedy presťahovali s rodičmi do nového domu, ktorý stavali tri roky a ďalších dvadsaťosem ho neustále prerábajú. Vedela som už, ako sa u nás hovorí, jesť piť a spať po slovensky aj po maďarsky. Začala som chodiť do školy a chodila som tam ešte v roku 2008, hoci už posledné roky na druhej strane barikády. Takže mám pred tou šťúplou babou s veľkým talentom mierny náskok. Náskok v čase. V inom priestore mohla patriť k mojim študentom. Tesne, ale mohla. pokračovanie článku
Splnil sa mi sen. Stojím v dave ľudí, horúci deň bez sprchy, staviam sa na špičky, len aby som pri mojej výške niečo videla... Akokoľvek to znie absurdne, naozaj sa mi teraz plní jeden z mojich veľkých snov. Som na koncerte skupiny Portishead. Clivý, takmer zlomený ženský hlas sa mi prediera rovno do srdca a bez zbytočných úvodov, ďakovačiek a lacného vtierania sa publiku ma ovláda celú, tak ako sa tam tlačím, spotená, unavená, s vytreštenými očami. Viem, že tento koncert neúčinkuje na všetkých rovnako. Viem to, pripúšťam to. Od niekoho sa depresívna hudba z pódia odrazí bez stopy, aby opäť dopadla na tých, pre ktorých je v nej oveľa viac, ako len tóny, zvuky, jednoduchosť prejavu. pokračovanie článku
Žena, ktorá rozmýšľa nad tým, či je ľudstvo (rozumej ja sama) na správnej ceste.
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
