reklama

Portishead - môj osobný headliner

Splnil sa mi sen. Stojím v dave ľudí, horúci deň bez sprchy, staviam sa na špičky, len aby som pri mojej výške niečo videla... Akokoľvek to znie absurdne, naozaj sa mi teraz plní jeden z mojich veľkých snov. Som na koncerte skupiny Portishead. Clivý, takmer zlomený ženský hlas sa mi prediera rovno do srdca a bez zbytočných úvodov, ďakovačiek a lacného vtierania sa publiku ma ovláda celú, tak ako sa tam tlačím, spotená, unavená, s vytreštenými očami. Viem, že tento koncert neúčinkuje na všetkých rovnako. Viem to, pripúšťam to. Od niekoho sa depresívna hudba z pódia odrazí bez stopy, aby opäť dopadla na tých, pre ktorých je v nej oveľa viac, ako len tóny, zvuky, jednoduchosť prejavu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

 Ja mám však zrazu pocit, že mám dvadsaťdva rokov, sedíme na balkóne internátu a vychutnávame si prevratný album Dummy. Privierame oči s pocitom vševediacich dospelých a utápame sa v citoch a túžbach a zážitkoch. A nádejach?

 To bolo. Je to už dvanásť rokov. Ale keď Vám niekto narobí svojou hudbou z pravej aj ľavej srdcovej chlopne kašu a neokysličená krv prúdi, kade sa jej zachce a najradšej by vás zaliala celú, aby zatopila každú bunku, ktorá si ešte pamätá roky pred rokom 2000, je čas bilancovať. Aj keď nechcete.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Najprv nemôžem uveriť, že je to naozaj toľko rokov. Napriek tomu, že si to uvedomujem každý deň, alebo aspoň každý mesiac svojho života. S každým pracovným posunom, s každou zamilovanosťou aj zlomeným srdcom, vždy rovnako pateticky bolestivým, len už menej prezentovaným navonok, s každou oslavou, s každým priateľstvom, ktoré som stratila, lebo nás čas a okolnosti posunuli niekam inam, s každým zážitkom zo sveta, alebo z končiara Vysokých Tatier. Je toho veľa, čo som prežila od chvíľ na balkóne internátu. Ale aj tak! Zrazu, ako tu stojím, nemôžem uveriť, že je to tak veľa rokov, celé moje vnútro protestuje, vyvracia sa naruby, zvíja sa a bráni sa prisúdiť zažitému času ekvivalentný počet hodín.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Tridsaťštyri ročná žena. Žena s príbehom.

Stará? Možno pred sto rokmi. Farmaceutický a kozmetický priemysel spolu s technickými šetričmi pleti a času z nás urobil mladé aj po tridsiatke. Sme im za to náležite vďačné, neustále ich podporujeme, lebo my potrebujeme mať dvadsať aj teraz a ešte aj o desať rokov. Lebo my môžeme študovať, zabezpečiť si kariéru a finančnú nezávislosť a mali by sme si vytvoriť aj krásnu uvedomelú rodinu s výnimočnými deťmi. Nemôžu byť len také obyčajné. O čom by sme hovorili svojim kamarátkam, ktoré už ani nie sú kamarátkami, lebo nezdieľajú naše nadšenie. A toto všetko sa dá zvládnuť len s vitalitou a s vizážou mladej ženy plnej života a prísľubov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stará? Možno moja stará mama, keď bola v mojom veku. Poznačená životom spojeným s prírodou, s počasím. Každý deň nakreslil na jej pokožke vrásku a určite nedokázala pod svojou šatkou ukryť, koľko dní strávila na tejto Zemi pod slnkom, vo vetre, v mraze. Hranice svojho sezónneho sveta, určeného rastom užitočnej aj neužitočnej vegetácie okolo domu, prekročila len z času na čas. Za lekárom, na výlet z Jednoty, do kúpeľov (tam ani neviem či bola). A nikto by jej nepovedal, mladá žena.

Stará? V porovnaní s ňou mladá. Mladá, napriek neporovnateľnému množstvu zážitkov, úspešných a neúspešných vzťahov, najazdených kilometrov, počtu známych na Facebooku. Videla som oceán, dve moria, a vlastne aj dva kontinenty (vraj sa už nedelí Európa a Ázia, hoci nás to ešte učili inak), zažila som celospoločenskú revolúciu, niekoľko vojen na obrazovke, videla som naživo viac obrazov, sôch, divadelných hier a filmov ako moja stará mama umeleckých diel na papieri.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Mladá. Mladá pri pohľade do zrkadla, v očiach mužov naokolo, vo svojich túžbach a cieľoch. Len tá nepokojná duša už má toho dosť. So skladbami, ktoré mi už roky zapĺňajú môj život, neviem sa zbaviť desivého pocitu, že som toho nestihla dosť, že som nezažila veci, ktoré okolo seba vidím, že som nebola natoľko úspešná, aby som na seba bola hrdá, že vo svete nekonečných možností, som zlyhala, lebo som nebola všade, nevenovala sa všetkému naplno, neovládam väčšinu európskych jazykov a čoho sa obávam najviac, že je tu ešte veľmi veľa vecí, o ktorých ani neviem, že som ich mohla spoznať. Obdivujem tých mladých úspešných činorodých ľudí, ktorí s nadšením prežívajú všetko a nič nepustia. Obdivujem, podporujem, závidím. Unavene blúdim medzi všetkými blikajúcimi bilboardami, fotografiami zo zážitkov priateľov a známych, knihami na policiach kníhkupectiev, filmami všetkých festivalov sveta a ani len nedovidím na vlak, ktorý mi utiekol a ktorý nedobehnem. Naučili ma čítať, vnímať umenie, vyjadrovať sa, pýtať sa, pochybovať. Len ma nenaučili, ako s tým všetkým naložiť. Bežím od stage-u k stage-u, som unavená, slnko ma ničí a za sebou počujem hlas, ktorý nadšene referuje o koncerte, ktorý som ja samozrejme aj tak nestihla. Musim zrýchliť.

 Musím zrýchliť? Stojím tu v dave, slzy mi stekajú po tvári. Po dvanástich rokoch. Ja nechcem zrýchlovať. Chcem len ticho a pomaly bojovať s predstavou všetkých, že žena má byť úspešná a megavzdelaná a superakčná a mladá. S predstavou, ktorú som si hlavne ja bytostne osvojila, a ktorá nerobí dobre mojej ženskej podstate. Deformuje ju a sama sa pod tlakom potláčanej vnútornej ženskej sily mení na zdeformovaný paškvil o mýte modernej ženy. Chcem len stáť, usmievať sa a byť šťastná tridsaťštvorka na koncerte skupiny Portishead.

Andrea Gálová

Andrea Gálová

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Žena, ktorá rozmýšľa nad tým, či je ľudstvo (rozumej ja sama) na správnej ceste. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu