Jesenná láska

Autor: Andrea Gálová | 13.11.2011 o 19:09 | (upravené 13.11.2011 o 19:26) Karma článku: 5,75 | Prečítané:  1230x

Je november. Podchvíľou na človeka dolieha jesenná melanchólia a úzkosť. Ako každý rok, aj teraz dúfam, že mi hudba vyplní priestor môjho života a nakreslí do duše plamene v kozube a horúci čaj a teplo deky, v ktorej sa šťastne utopím presvedčená, že svet je krásny a útulný. Tak si púšťam Feist, ktorej hlas ma takmer pohltí, keď ju náhle vystrieda Jamie Woon, aby som sa usmiala na svet. Páni, ktorých bolo jedenásť ma rozveselia a hneď nato niekde za dedinou rozosmutnia. Vôňa a chuť zázvorového čaju mi rozprúdi krv v žilách a Tomáš Klus mi veselo brnká o Marii. A hovorí o tom, čo vie, akí sme, ako to chodí. Keď zrazu zaznie: Uprostred věty se zastavil čas, už nikdo neposlouchá... To čo bol za nápad, toto si púšťať?!

Žlté listy napadané na chodníku kopírujú pohyb mojich nôh. Od októbra sa ľudia celkovo viac dívajú do zeme. Chránia si oči pred vetrom, dažďom, snehom, chladom. Hlavy ponoria do šálov, ramená pritiahnú viac k telu a stratia sa vo vesmíre šedivého sveta. Čierne a sivé kabáty dokonale prekrývajú všetky farby ich životov. Ani ja nie som iná. Zúfalo sa snažím bojovať s jednotvárnosťou svojich nálad. Odvážne si oblečiem farebné tričko, aby som ho následne s pocitom nepatričnosti vyzliekla a vložila späť do skrine. A celkom odovzdane kráčam ďalej tmavými ránami a ešte tmavšími večermi a nevládzem bojovať s jesenným smútkom, ktorý ma ovláda. Tón za tónom ma nežným altovým hlasom vedú piesne z prehrávača neomylne v ústrety rozostretému zraku a hrči v hrdle. Opustená so svojimi dotieravými myšlienkami. Ako spomalený videoklip vnímam život okolo seba. Všetko tam je ako inokedy počas roka, ale aj tak je to všetko iné.

V melanchólii jesenného pokoja počujem vlastný dych viac ako predtým. Som len ja, hudba, jeseň a zvyšok sveta. Je čas pripomenúť si samého seba. Sami prichádzame a nikto nemôže odísť za nás. Stojac pred plameňom sviečky myslím na svojich blízkych, živých aj mŕtvych. A chcem cítiť ich životy na svojom tele, fyzicky pochopiť ich skúsenosť. V skutočnosti ma však svetlo sviečky v tme posúva viac do seba. Ako sa to stalo, že som vyrástla a prežila všetky tie dni, veselé aj smutné, a po troch desiatkach rokov stále nevidím návod na správny život? Možno, keby som si pamätala každý jeden prežitý deň, mohla by som vedome so správnou komparatistickou metódou vypátrať najefektívnejší spôsob môjho života. Vyvarovať sa chýb a omylov. Zistila by som, aká je najväčšia túžba v mojom živote, aká práca je pre mňa najvhodnejšia. Vedela by som, ktorý chlap je príliš zbabelý na to, aby som mu venovala čas. Pohľad do zrkadla ma však neodvolateľne uisťuje, že každý ten prežitý deň je dokonale zapísaný v bunkách môjho tela. Len to žiaľ neviem použiť. Strácam sa vo svojom živote tridsiatničky, akoby som hrala vo filme, v ktorom každý vie, akú hrá rolu, len mne zabudli dať scenár. Dúfala som, že v tomto veku to už bude iné. Naivka. Otázok je ešte viac ako pred rokmi.

Prečo ráno vstávame, chodíme do práce, triedime si priority, plánujeme? Prečo sa niekto odsťahuje na iné miesto, aby žil rovnako ako predtým, len v iných súvislostiach? Čo hľadáme? Stále po niečom túžime a veríme, že zajtra bude lepšie, hoci je nám fajn. Šťastní, ktorí netúžia. Kde berieme energiu na každodenné túlanie sa životom, monotónny rytmus našich dní, na ustavičné súboje s ľuďmi, ktorých ani nepoznáme? Vytvorili sme si na Zemi vlastnú realitu, a s úžasom si ju chodíme obzerať do kina, divadla či na výstavu fotografií. Sme fascinovaní sami sebou. Vymodelovali sme si vzťahy a štruktúry, ktoré nás udržiavajú v strese a v napätí. A ani sme si nevšimli, ako veľmi sme sa vzdialili od normálneho života. Ja som sa vzdialila. A neviem sa vrátiť späť. Načo sa potom ráno zobudiť? Ja viem, jednoducho vstaneme a žijeme ďalej. Možno nad tým len premýšľame, a možno ani nie.

Jesenná láska. To ona je mojou barličkou v nostalgii skracujúcich sa dní. Ľúbiť rodičov, žiť s deťmi, milovať muža. Vidieť blízkeho človeka aj na druhý deň a stáť pri ňom. Vnímať jeho blízkosť a nechať sa ochraňovať. Ľudia pritúlení k sebe v chlade novembrových dní. Horúci dych a vrúcny dotyk im pomáha krajšie žiť. Keď dni nie sú prirodzene veselé ako v lete a hoci zubaté slniečko pomáha ako vie, kupujeme horúce gaštany, varíme čaj a každý úsmev nás posúva bližšie k jari.

Milovať niekoho na jeseň je vášnivo zúfalé prepletenie prstov a myšlienok, tiché načúvanie jeho dychu a priblíženie sa k jeho osamelosti. Je jeho zahrnutie do môjho videoklipu, v ktorom svet už neprúdi len okolo mňa. Je to pevný kameň uprostred života, ktorý ma udrží v realite.

Uprostred věty se zastavil čas, už nikdo neposlouchá... Zastavenie v čase. Zastavenie v priestore. Sama.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?