Splnil sa mi sen. Stojím v dave ľudí, horúci deň bez sprchy, staviam sa na špičky, len aby som pri mojej výške niečo videla... Akokoľvek to znie absurdne, naozaj sa mi teraz plní jeden z mojich veľkých snov. Som na koncerte skupiny Portishead. Clivý, takmer zlomený ženský hlas sa mi prediera rovno do srdca a bez zbytočných úvodov, ďakovačiek a lacného vtierania sa publiku ma ovláda celú, tak ako sa tam tlačím, spotená, unavená, s vytreštenými očami. Viem, že tento koncert neúčinkuje na všetkých rovnako. Viem to, pripúšťam to. Od niekoho sa depresívna hudba z pódia odrazí bez stopy, aby opäť dopadla na tých, pre ktorých je v nej oveľa viac, ako len tóny, zvuky, jednoduchosť prejavu.